História Toskánska

Rate this post

Názov Toskánsko (taliansky- Toscana) má korene ešte v staroveku kedy bolo územie dnešného Toskánska osídlené umelecky založenými Etruskmi, ktorí vytvorili vyspelú civilizáciu.  Pochádza z latinského názvu Tusci, označenia kmeňa Etruskov, jedného z predchodcov starých Rimanov. Územie, na ktorom sa rozkladá dnešný región Toskánska bolo od 8. storočia pnl spolu so severným Laziom a južnou Umbriou materským územím etruskej civilizácie.

Od 4. do 3. storočia pred Kr. územie ovládali Rimania. Po páde rímskej ríše, za Langobardov a Frankov, bola strediskom Toskánska Lucca. Od 11. storočia sa formovali mestské komúny (Pisa, Lucca, Pistoia, Siena, Voltera, Firenze, Arezzo), ktorých vzájomné súperenie viedlo k vzrastu ekonomického a kultúrneho rozvoja. V druhej polovici 12. storočia začala skutočná zlatá doba toskánskeho umenia, ktorú predstavujú sochári Niccolo a Giovanni Pisano či maliari Cimabue, Giotto, Duccio di Buoninsegna a Simone Martini. Ich sláva sa čoskoro rozšírila aj mimo Toskánska, a tak sa tiež začalo rozširovať umenie, ktoré neskôr pomohlo zrodiť renesanciu. Tento nový prevratný umelecký smer, ktorý reagoval na zmenu dobového myslenia a prehodnotil pozíciu človeka vo svete, našiel potom svoje skutočné rodisko vo Florencii.

Na pobreží sa profilovala ako námorná moc Pisa. Vo vnútrozemí to bola Florencia, pod ktorej nadvládu sa dostalo okolo polovice 16. storočia prakticky celé toskánske územie. Moc tu bola spočiatku v rukách rodiny Medici, po jej vymretí (1737) tu vládli – až na napoleonské intermezzo – rakúski Habsburgovci.

Samostatnosť si udržalo iba niekoľko menších území najmä Lucca a Massa-Carrara. V roku 1860 sa celé Toskánsko stalo súčasťou zjednocujúceho sa Talianska (išlo o jeden z najviac prosperujúcich krajov). V tomto kontexte sa odohrala aj slávna etapa Florencie ako hlavného mesta Talianska (1865-1870), na ktorú sa tu dodnes nostalgicky spomína.

Obdobie kráľovstva a doba fašistického Talianska zmenili toskánske mestá len málo, pretože štátne záujmy sa už orientovali iným smerom. Výnimku predstavuje snáď len Livorno, kde pôsobil miestny rodák Galeazzo Ciano, Mussoliniho zať a pravá ruka.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *